Nachádzate sa tu

Výprava - Voyage

[Slnko records, 2006]

Jen skuteční umělci umí zpoetizovat i nejvšednější věci, pouze výjimeční lidé svými hudebními nástroji dokážou malovat. Začalo být nepodstatné, mezi jakými styly vlastně Šina a Dan Salontay cestují. Jejich Výprava na každý krkolomný pokus o škatulku pohlíží se shovívavým úsměvem. Longital tóny neskládají, ale fantaskně vymalovávají. Na plátno života, přírody, velkoměstských semaforů, na hladinu šumícího oceánu i docela obyčejných lidských rituálů... Zdeněk Neusar

Album na Slnko records: http://www.slnkorecords.sk/sr_album.php?id=19

Výprava - Voyage

Reviews:

Je čas ísť

Pesnička o zlomových chvíľach v živote. Niečo staré končí a než začne nové, treba poupratovať a všetky staré veci, ktoré už nepotrebujeme vyhodiť, odložiť aj zo seba aj z okolia. Ak vás táto pesnička irituje, ste presne v stave, kedy je najvyšší čas s tým niečo urobiť:-))

Výprava

Prastarý motív, nahraný na jednom z prvých minidiskov. Ten motív sa vždy volal Fayt a tak sme ho až do poslednej chvíle volali, kým sme nezistili, že to je Výprava. Mal pre mňa vždy príchuť nejakého boja, súboju s niečím, ukázalo sa, že pravý význam bol v tom, že podnikáme cesty a to je náš súboj s časom, hudbou, so samými sebou, keď sa musíme zmieriť so všetkým, čo na cestách stretneme. Je to taká hra s jednoduchými pravidlami: môžeš si zobrať len to, čo sám unesieš, len to čo sám dokážeš, musíš nájsť miesto kam máš ísť, dôjsť tam, stretnúť ľudí, ktorých máš stretnúť, odovzdať im správu a vrátitť sa domov živý. Ale nemusíš ísť nikam a môžeš zostať doma.

Konečne si letel

Zimu-jar 2006 sme trávili v v maringotke. Robili sme hudbu pre divadlo Continuo, ktoré sídli na starom statku v Maloviciach v južných Čechách. Jeden večer si Danko brnkal na gitare pekný motív, brnkal ho stále dokola až usúdil, že to je niečo a nahral si ho. Potom si k nemu sadol a tak niejako z ničoho nič, už mal motív zrazu bicie, a hamondový motív, ktorý potom prebrala aj basgitara a zrazu bola hotová pesnička, akurát nemala text. Musela počkať až do leta, keď sme dokončovali platňu a tu uprostred prehrávania motívu v izbe mi napadlo pozrieť si staré zápisky. Vedela som, že tam ten text niekde je, ale nevedela ktorý. Bolo to obdobie, keď v Dankovi opäť začala bublať túžba lietať malými, ľahkými lietadlami a pod chvíľou o tom hovoril. A zrazu som ho našla: Konečne si letel...
Pesnička nie je samozrejme o havárii lietadla, ale tom, že niektoré túžby v živote nemusíme za každú cenu zhmotniť. Túžba lietať môže znamenať, že sa chceme oslobodiť z týchto maličkých pomerov v ktorých každý deň bojujeme, pozrieť sa na veci zvrchu, rozumieť im. Letieť preč od banálneho sveta starostí k veľkému svetu porozumenia. Alebo že letieť môžeme tu a teraz, ale nie so všetkými vecami, ktoré sme v tomto živote nazhromaždili, keby sme sa ich dokázali zbaviť, letíme, ale preč od tohto sveta...

Drzka

Drzka je odvážna žena. Je odvážna nielen v tom čo a ako robí, ale hlavne preto, že hovorí všetko na rovinu, tak ako cíti, každému. Bez ohľadu na to, či jej to môže uškodiť alebo pomôcť. Nemá rada skratky, pokračuje pomaly svojou dlhou cestou. Hudba vznikla pre divadelné predstavenie divadla Continuo, ale nebola použitá. Jej prvá verzia vyšla ešte bez textu na sampleri festivalu Pohoda 2006. Potom som stretla Luciu Piussi zo Živých kvetov a tá mi povedala, že pesnička potrebuje príbeh, príbeh o žene, ktorá je drzá. Dovtedy som to len cítila – bolo to o žene, ktorá je drzá, ale nielen to, za drzosťou musí byť odvaha, sebaistota. Myslela som pri tom na Luciu a napísala tento text. Skúšala som ho vtesnať do hudobnej formy, ktorá bola hotová a sadol tam ako uliaty. Potom som Danovi povedala, aby zapol nahrávanie, že urobíme nejaké demo, ako by to malo vyzerať. Naspievala som to celé naraz a tak to aj zostalo, bez opráv.

Modrý plyn

Túto činnosť robím niekoľko krát za deň, beriem zápalky, zapaľujem jednu, púšťam rýchly modrý plyn, pokladám čajník s vodou a čakám kým zovrie. Zdanlivo banálna činnosť, ktorá nie je nijako zaujímavá, pokiaľ odídem z kuchyne niečo robiť a čakám, kým čajník začne pískať. Nie raz som zostala čakať na vodu v kuchyni, ale raz sa mi zastavil pri tom čas. Ocitla som sa priamo v deji a spolu s vodou som sa pripravovala na tú veľkú chvíľu, keď konečne príde do stavu, že je zrelá na to, aby mohla zaliať čaj alebo kávu. A potom už vidím samu seba, ako beriem tú vodu, zalievam, krátka chvíľa zalievania mi pripadá ako plavba dolu prudkou riekou a zrazu je po všetkom.
Pesničku zložil Sany Grék niekedy v polovici deväťdesiatych rokov, ale s iným textom-netextom. Mám archív jeho vtedajších pesničiek u seba a tak som tajne vplávala práve do tejto melódie a tajne sme ju dokončili. Prekvapenie bolo úplné, na Bratislavských jazzových dňoch ju počul prvý krát a zároveň dostal hotové CD s nahrávkou. Presne tak som si to predstavovala.

Semafóry

Moskva je obrovské mesto a všetko je v nej obrovské, Domy, ulice. U nás ak nájdete cestu s tromi prúdmi jedným smerom, to už je diaľnica. V Moskve priamo v meste ide štyri až päť prúdov každým smerom, na nich množstvá prastarých žigulíkov a pomedzi nich ultramoderné najnovšie modely všetkých západných áut. Prechádzali sme každý deň tou istou ulicou (Tverskaja) smer Červené námestie a už prvý deň som si všimla veľkého čierneho psa, ktorý ležal pri križovatke na tráve a pokojne sa pozeral. Autá prichádzali, zastavovali na červenú, čakali, nervózne bručali a zrazu ako mávnutím čarovného prútika sa rozbiehali, jedno cez druhé ako na pretekoch. Napadlo mi, či pes vie, že to celé robí semafór. Potom v noci, keď sme sa vracali späť som znovu videla podobného psa pri inej ceste, ktorý ležal v betónovom kvetináči bez kvetov a robil to isté, čo ten prvý. Pozeral sa a vôbec nedával nič najavo, To boli psi-pozorovatelia, bytosti, ktorých nezaujíma meniť svet, len ho vidieť ako funguje a z toho sa všetko naučiť.
Na ďalší deň sme stretli v parku dvoch psov, kotrí boli túlaví, ale snažili sa tváriť akože k niekomu patria. Vždy si sadli k lavičke, kde niekto sedel a veľmi spôsobne napodobňovali domácich psov. Keď im niekto dal niečo na zjedenie, nezobrali si. skrátka od ľudí nechceli nič iné, len aby nekazili ich ilúziu, že niekomu zase patria.
Nasledujúca zima bola naozaj tuhá a v správach sme započuli, že v Moskve otvorili nepoužívané stanice metra, aby sa v nich mohli zohriať moskovskí bezdomovci a túlaví psi: naše kamery a odvrhnutí miláčikovia.

Na mori

Táto pesnička je naša najdlhšia a aj jej vznik bol siahodlhý v čase a vrstevnatý. Na začiatku bol motív, ktorý som si spievala v kuchyni a za zvuku chladničky aj nahrala. Napadlo mi hrať ho aj na base a tak sa to začalo. K tomu zanedlho pribudlo pár klesajúcich tónov. Inokedy som si tento motív zase chcela zahrať, ale nejakým omylom som začala klesať nie po celých tónoch, ale po poltónoch a už tu zrazu bola nejaká melódia, ktorá sa tlačila von. Zobrala som minidisk a rovno som to nahrávala - vznikli slohy. Tak vznikol základ, ktorý sme si priniesli v lete 2005 do Malovíc, kde sme s divadlom Continuo a ďalšími desiatkami odvážlivcov dávali dokopy predstavenie Kratochvílení, ktoré sa hralo potom na zámku Kratochvíle. Danko vymyslel podklad s opakujúcimi sa stúpajúcimi akordami, ktorý nám pôvodne slúžil ako slučka a na ňu sme vrstvili ostatné veci. Pribudol slák, niektoré vyhrávky. Na konci leta sme sa rozhodli pesničku nahrať a dať jej konečný tvar. Danko vytvoril pomocou echoparku, gitary a sláku jedenásťminútový podklad a dorobil bicie. Pri jednej skúške doma sa mu pri slákovaní šmykol prst a zrazu začal hrať ako trúbka. skoro sme odpadli z toho zvuku.
Napísala som s pomocou mojich starých zápiskov text o žene, ktorá sa ako obloha pozerá dolu a vidí vzdúvajúce sa more, ktoré z výšky vyzerá ako pohybujúca sa krajina. Tie vlny ju poslúchajú, ona nimi hýbe. Zároveň je celá tá krajina priesvitná a ona môže vidieť až na dno. Ráno sa zobúdza prvá a vidí svojho milovaného ako prístav ako niečo pevné na kraji tej pohybujúcej sa vody. Cíti sa ako loď, ktorá by rada, ale nemôže zostať v prístave, lebo je loď a musí plávať ďalej.
Nakoniec pribudlo more, ktoré sme mali nahraté od našej návštevy v Írsku na jar 2005, vďaka patrí Mirovi Lánikovi, ktorého napadlo nás tam zobrať a Jensovi a Cristel, ktorí nás prichýlili vo svojom dome blízko majáku na divokom pobreží južného Írska.