Nachádzate sa tu

Verím, že všetko, čo som zasiala, jedného dňa zožnem

Rozhovor Shiny s Janou Šlinskou pre slinska.blog.sme.sk

Pri pohľade na ňu mám chuť parafrázovať Ivu Bittovú a napísať, že Shina je proste divná slečinka. V tom najlepšom slova zmysle. V jednej z piesní svojej kapely Longital spieva: Konečne si letel, tak ako si vždy chcel...Práve tento text mi vnukol nápad urobiť tento nie celkom tradičný rozhovor... 

Nikdy si nebola známa a nikdy si nebola vplyvná... Slnko records a Longital. Dá sa povedať, že ty už známa a vplyvná si. Akou cestou si musela prejsť, kým si to dosiahla?

Ja si tak nepripadám, môžem kľudne po meste chodiť električkou aj peši a motať sa kde chcem a nikto nevie, kto som. Mohla by som sa natlačiť do televízie, ale nikoho nezaujíma, čo si myslím, našťastie. Ďalej je ten text ale oveľa zaujímavejší : tvoj hlas je pretkaný silou, čo doňho dáš, keď ju máš. A dostať sa k tej sile, to je práca. Nemyslím tým silný hlas, ale skôr to čo spieva Lucia Piussi: slabým hlasom povedz silné vety. Musíš sa k tým silným vetám dostať, dostať sa k poznaniu, ktoré je v tých vetách silné. Musíš sa prepracovať k tomu, že nech si akákoľvek, máš tu svoje presné miesto, na ktoré sa musíš postaviť a na tom mieste stáť, svoju rolu zahrať perfektne - aj keby to bol záporný charakter.

Kúsky všetkého bývalého sa dnes vo mne skladajú... Páliš za sebou mosty?

Nepálim, ale upratujem a to veľmi poctivo, nemôžem povedať, že som v minulosti nechala niečo nevyriešené. A to sa spája aj s materiálnymi vecami. Zistila som, že keď sa motám na mieste, neviem čo ďalej, je dobré vyhodiť pár starých vecí a urobiť miesto novým. Poupratovať byt, napríklad, ale poriadne. Zbaviť sa vecí už len preto, že jednoduchý život sa menej zamotáva. Kedysi som dostala dobrú radu: Peniaze treba míňať, aby mohli prísť ďalšie. Tak niečo v tomto zmysle, týka sa to aj všetkého ostatného. A keď raz uzavriem nejaký vzťah, nikdy sa k nemu nevraciam.

Zostal smútok, čo sa nedá zniesť... Čo ti pomáha, keď si smutná?

Už nebývam smutná, nejako ma to prešlo.

Konečne si letel, tak ako si vždy chcel... Tvoje túžby. Splnené i nesplnené.

Mala som veľkú túžbu dlhé roky dostať hudbu, čo mi hrala v hlave do tohto sveta. Keď sa mi to podarilo, bolo to pri pesničke Keď vták Peng, dobre si to pamätám, mala som pocit, že som všetko dosiahla. Taký pocit pokoja, trhnutie a ticho. Trvalo to ale iba chvíľu, zostalo vo mne ešte veľa rôznych ambícií a tie ma ženú ďalej, musím im slúžiť, kým sa ich nezbavím, už akýmkoľvek spôsobom, dosiahnutím, rozpustením. Musím sa im venovať, lebo v nich je energia pohybu, ten pohyb ťa privádza do situácií, ktoré musíš zažiť, vedie ťa k ľuďom, ktorých musíš stretnúť, musíte si splatiť navzájom účty...  To je práca, čo tu mám.

Dnes som loď osamelá...

Toto je pre mňa silná téma, Osamelosť cítim stále, ale nie takú, že by okolo mňa nikto nebol, alebo by som mala núdzu o ľudí. Skôr ten spôsob, akým sa pozerám na svet, je zvláštny a keď to začnem používať, vidím, ako sa ľudia bránia, ako to nechcú počuť. V tom sa cítim sama, čo sa týka živých ľudí okolo mňa, ale zase nachádzam množstvo spriaznených duší v knihách, napríklad ľudia, ktorí sú ďaleko alebo dávno mŕtvi, ale náš vzťah je stále živý. V drôtoch to šumí, svetielka blikajú, správy prichádzajú.

Na nič nečakáme, zbavení hraníc vyrazíme... Tvoje vlastné hranice. Kde sú? Podľa čoho/koho si ich určuješ?

Dlhé roky som sa cítila veľmi obmedzená a mávala som aj pocity nedostatočnosti, že nikdy nič poriadne neurobím, že nedôjdem ani tam, kde už iní boli. A to je taká blbosť, s týmto zápasí veľa ľudí. Neuvedomujú si, že si sami stanovujú ciele, sami stanovujú hranice, sami tvoria svoj život. Sami sa rozhodujú, že budú nešťastní a chudobní a potom naozaj sú. Dávajú si nízko latku a stále dokola ju preskakujú. Napríklad muzikanti. Obľúbená nízko položená latka je: tým sa neuživíš a ja musím živiť rodinu, nemôžem sa venovať hraniu. Toto sa ale nedá oklamať, každého to dobehne a to v rôznom veku,  všetko čo mali urobiť a neurobili, napríklad nevyužili svoj talent, ktorý im bol daný na rozvíjanie.

Ani slobodná, ani uväznená, vezmem si len to, čo mám vnútri... Čo máš vnútri?

„Vnútri" je všetko. Vonku vidíme len odraz toho, čo je vnútri. Keď chcem vedieť ako som na tom, pozriem sa okolo seba, akých ľudí stretám, do akých situácií sa dostávam, všetko čo potrebuješ vedieť máš takto stále so sebou.

Netrvám na tom, čo som trvala predtým, otváram všetky dvere, čo boli pre mňa zavreté... Zmeny v tvojom živote. Vítaš ich?

Určite, ja si ich plánujem a potom vyrábam. Zmeny aj tak nastanú, akurát, keď si  k nim otočená čelom, vidíš ich prichádzať, môžeš sa pripraviť a využiť ich. Keď cúvaš a nechceš vidieť, stále do niečoho narážaš a čuduješ sa, aké náhody a aké hrozné veci sa ti dejú. Sú hrozné len preto, lebo keď ich nevidíš a vrazíš do nich, ublížiš si, potom sa urazíš - prečo zase ja? - a nakoniec sa ľutuješ.

Tak dlho sme žili v predstavách... Naivita, dobrá alebo zlá vlastnosť? Si naivná?

Neviem či je to naivita, čo mám. Napríklad ľuďom naozaj dôverujem, všetkým, ale dávam si pozor. Nepestujem si predsudky a keď nejaký nájdem, snažím sa ho rozpustiť.

A teraz už vieme byť slobodní... Čo pre teba znamená sloboda?

Mať pre seba všetok svoj čas a naložiť s ním podľa toho ako chcem,potrebujem.

A keď si neveríš, ako by som ti mohla pomôcť... Boli chvíle, keď si o sebe pochybovala? Keď si neverila, že to, čo robíš má zmysel?

Pochybnosti sú potvory, je najvyššie umenie zbaviť sa ich úplne, pracujem na tom.

Keď srdce velí choď a hlava vraví stoj... K čomu sa prikláňaš ty?

Srdce vždy vie, kadiaľ vedie cesta, hlava mu väčšinou bráni pustiť sa ňou. Niekde som počula, že na ceste srdca sa nedá zablúdiť. Tak to je presné. Ak máš vzťah so svojim srdcom vyrovnaný (vyladený), stačí sa vždy spýtať: Idem správne? Odpoveď je vždy jasná, akurát málokto ju naozaj chce počuť a málokto sa podľa nej riadi. Hlava vyrába pochybnosti.Toto delenie je také zvláštne, lebo nikto naozaj neverí, že by v srdci mohlo niečo také byť ako rozhodovacie centrum, a ani sa to nemyslí doslova. Skôr je to niečo, čo by sme asi mohli nazvať myseľ, ktorá má svoju plusovú časť a mínusovú. Alebo dobrého a zlého. Alebo toho, čo ťahá hore a toho, čo láka dole. Tu hrá srdce vždy toho správňáka, ktorý vyhráva. Znamená to, že keď svoje rozhodnutia robíš podľa srdca, to, čo najviac chceš, po čom naozaj túžiš  naozaj dostaneš, s podmienkou, že sa pre to rozhodneš,venuješ tomu všetku svoju energiu, nenechávaš si zadné vrátka, a tak ďalej.

Anjel môj, vždy pri mne stoj, tíš ma, vezmi si môj nepokoj... V čo veríš?

Verím, že všetko, čo som zasiala, jedného dňa zožnem, či dobré alebo zlé, a budem sa s tým musieť zmieriť, nech to bude čokoľvek.

Je nám nadelené, na čo si pomyslíme... Ty a sila myšlienky.

Nuž toto sa všeobecne podceňuje. Myšlienky, to, na čo celé dni myslíme, to, čo celé dni hovoríme, to sa stáva našou realitou. Keby sme boli schopní aspoň jeden deň sledovať všetky svoje myšlienky a reakcie s odstupom, všetko sa o sebe dozvieme. A dozvieme sa aj všetko to, čo sa nám ešte len stane. A z textov spevákov, ktorí ich spievajú mnohým ľuďom sa dozvieme, čo sa udeje im. My speváci spievame svoje pesničky aj tisíckrát pre seba, pre druhých, je v tom strašná sila, môže nás vyniesť hore, alebo zhodiť úplne dole. Je tlaková níž ... Jedna z najoblúbenejších piesní nášho národa, spevák, ktorý pravidelne klesá na svoje dno. A tisíce mu v tom pomáhajú a potom sledujú svoje klesanie.

Z dvoch polovíc celá ja, z dvoch polovíc celá ty, z dvoch polovíc celá... Shina a jej druhé ja. Existuje?

Už sme sa toho dotkli. Sú vo mne dve, jedna čo všetko vie a druhá, čo všetko môže urobiť. A tieto dve ideálne musia spolupracovať. Tá čo je dole stále hystericky volá tej hore (ešte že sú mobily) čo mám teraz robiť ?! ako sa mám rozhodnúť?! No a tá horé tichá a kľudná posiela dole správy, ale sama nemôže nič urobiť, može len počkať na otázku a odpovedať. Keď sa to dole zle vyvíja, posiela zhora rýchle depeše, potkýňa ma, kašle vo mne, nechá ma čo to zmeškať, strká mi do ruky časopisy, knihy sa otvárajú na zaujímavých miestach - skrátka snaží sa upútať moju pozornosť - no a keď sa ženiem bezhlavo ďalej a nepočúvam, pripúta ma k posteli (choroba je ideálna) a tam sa upokojím a zrazu jasne ten jej tichý hlas počujem.  A potom si zase spolu šteboceme, posielame sms-ky ...

Často sa na teba dívam, myslím si, si ten, s ktorým pôjdem ďalej... Ako vidíš svoju budúcnosť?

Jasnú, svetlú, takú akú si sama urobím, ona je už v dnešnom rozhodnutí zakódovaná.